ponorené z ticha

kreslím na oblohu kvet ,

nosí dnes farby slnka,

 závidím ,žiarim ,chcem ,potrebujem...

tie farby slnka;

preto sú dnes aj tiene krásno-farebné

dievčatko

zabudnem si ťa v tom zrkadle z tieňov ?

a až keď z črepín podarí sa mi

konečne poskladať ,aj keď ešte stále doškriabané srdce,

vtedy spomeniem si na rozprávku z ktorej budeš sa na mňa

ešte stále krásne usmievať ?

sem-tam sa mi podarí myslieť na teba každú noc

vieš, tera-z veľmi nemám na koho vždy myslieť..

to je tiež jeden z úprimných dôvodov,

prečo rád spím.

vtedy nemyslím..

preto nevystúp,zostaň,zabudnem ťa ;

poskladám si ťa z tisícich tvojich podôb,

oživím ťa v inom príbehu ,

v tvojej zázračnej noci,

kedy len budeš chcieť ..

                                                                                             keď budem ešte vedieť..